Prezident Janukovyč stráca pôdu pod nohami

0
224

Protesty Ukrajincov proti pomerom v krajine pokračujú tretí mesiac. Vypukli, keď prezident Viktor Janukovyč na poslednú chvíľu a pod nátlakom Ruska odmietol podpísať Asociačnú dohodu a Dohodu o voľnom obchode s Európskou úniou. Riaditeľ Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku ALEXANDER DULEBA hovorí, že ak sa nenájde politické riešenie, ktorého základom je termín predčasných prezidentských a parlamentných volieb, ľudia neodídu ani nevrátia štátne budovy. Dočasná úradnícka vláda by podľa neho mala krajinu priviesť k voľbám.

Masové demonštrácie v Kyjeve sa zradikalizovali a prerástli do regiónov po tom, keď parlament narýchlo schválil zákony s tvrdými postihmi pre protestujúcich.
Protestujúci obsadili štátne úrady v deviatich oblastiach na západe Ukrajiny, ale aj v piatich východe, tam ich však v štyroch oblastiach museli uvoľniť. Vyšportovaní ľudia, ktorým sa hovorí “tituški” podľa jedného bývalého športovca, sú najímaní vládou na to, aby robili provokácie. Neviete ich odlíšiť od protestujúcich, ale existujú zdokumentované represie proti účastníkom v oblastiach, kde sa podarilo získať späť kontrolu nad štátnymi budovami. Prichádzajú za účastníkmi protestov k ich domom, bijú ich, odvážajú.

Čo to znamená pre prezidenta?
Janukovyč môže na západnej Ukrajine zabudnúť na použitie armády a polície, pretože odmietajú počúvať jeho príkazy. Iná situácia je na východe, kde sa podarilo tento proces zastaviť a prebiehajú represálie. Opozícia stratila iniciatívu na východe a nedosiahla, aby sa protesty týkali celej Ukrajiny.

Parlament v závere januára zrušil väčšinu zákonov obmedzujúcich protesty a schválil amnestiu pre demonštrantov s podmienkou, že uvoľnia obsadené štátne budovy. Postačí to?
Janukovyč večer predtým prišiel do parlamentu, aby zjednal nápravu. Takmer polovica proprezidentskej frakcie Strany regiónov Ukrajiny, presnejšie povedané 78 poslancov z 201, bola proti. Janukovyč musel osobne prísť, aby ich prinútil nehlasovať s opozíciou. Strana sa mu triešti, bez komunistov už nemá väčšinu. Janukovyč stráca pôdu pod nohami, to je realita posledných dní. Revolúcia sa zasekla. Opozícia mala štyri požiadavky, dve z nich boli splnené – odstúpenie vlády Mykolu Azarova a zrušenie zákonov proti demonštrantom, lebo im hrozilo desať až dvanásť rokov basy. Ale hlavné požiadavky neboli splnené – nové prezidentské a teraz už aj parlamentné voľby, ako aj amnestia pre všetkých, nielen pre zadržaných. Nezvestné sú stovky ľudí a ich počty sa zvyšujú najmä vo východných oblastiach, kde sa podarilo vláde dostať situáciu pod kontrolu. Pokračujú perzekúcie proti demonštrantom, zatýkajú ich, odvláčajú, nikto nevie, čo je s nimi. Janukovyč zatiahol brzdu rokovacieho procesu a teraz je patová situácia. V západnej Ukrajine už vládnuť nevie, lebo mu vypovedali službu policajti a ľudia to zobrali do svojich rúk.

Medzi západom a východom Ukrajiny prevládajú veľké rozdiely. Nakoľko by protesty mohli viesť k rozpadu krajiny?
Pokiaľ sa nenájde politické riešenie, ktorého základom je termín predčasných prezidentských a parlamentných volieb, ľudia neodídu z ulíc ani nevrátia štátne budovy. Dočasná úradnícka vláda by mala krajinu priviesť k voľbám. Inak nevznikne transparentná moc, ktorú budú všetci rešpektovať. Ľudia protestujú nielen proti osobám, ale chcú zmenu systému. Krajina je na pokraji bankrotu, štát sa stal mafiou. Ani opozícia nevie, čo chce. Vitalij Kličko (líder strany Úder a bývalý boxer) vyhlásil, že nejdú do vlády. V dočasnej vláde by mohli byť experti, polovicu by mal Janukovyč a polovicu opozícia. Technická vláda by mala zabezpečiť, aby neboli zneužité silové zložky proti ľuďom a že sa zastaví konfrontácia. Potrebná je aj reforma ústavy, ale nemyslím si, že bude stačiť vrátiť sa k ústave z roku 2004. To je málo. Je zlé, ak bude moc v jedných rukách. Vzhľadom na rozdelenie Ukrajiny to bude človek zo západu alebo z východu.

Prezident by mal spájať celú krajinu.
Tvrdím, že je to nemožné. Musí to byť prezident so slabšími právomocami, nemôže to byť v jedných rukách. Musí tam byť koalícia, ideálna by bola veľká koalícia.

Kličko by nespĺňal podmienky, aby spájal celú Ukrajinu?
Kličko spĺňa takéto podmienky. Jeho strana v posledných parlamentných voľbách ako jediná mala rovnomerne rozloženú podporu voličov po krajine. Regióny Ukrajiny dominujú na východe a juhu, Vlasť (Baťkivščyna) Arsenija Jaceňuka a Sloboda Oleha Tjahnyboka na západe. Keby Regióny Ukrajiny nemali monopol vo vláde a bolo tam viacej strán, tak si viem predstaviť koalíciu. Prezident by nemal mať blokačné možnosti, ktoré mal v ústave z roku 2004. To by bola katastrofa, lebo vláda môže byť zo západnej Ukrajiny a prezident z východnej, alebo naopak. Ukrajina by mala mať hornú komoru parlamentu.

Prečo?
Je to nevyhnutné. Regióny sú veľké a niektoré väčšie ako Slovensko. Cez gubernátorov idú financie, majú moc na regionálnej úrovni a sú menovaní prezidentom. Nikomu inému nezodpovedajú za svoju činnosť, len prezidentovi. Regionálna samospráva potrebuje reformu, regióny by mali mať voleného lídra a prístup k centrálnej moci. Tí by boli zastúpení v parlamente a mali dosah na centrálnu politiku.

Silové riešenie situácie je ešte možné?
Pokus o silové riešenie z jednej i druhej strany je možný, pochybujem však, že by bol úspešný. Protesty stagnujú na východe a juhu krajiny a na strane druhej Janukovyč už nemá stopercentnú istotu, že ho poslúchnu všetky silové zložky na západe krajiny. On už nevládne polovici Ukrajiny.

Je to dostatočný dôvod, aby odstúpil?
Myslím si, že určite. Bývalý prezident Leonid Kučma (1994 – 2005) pochopil, že to prehnali, keď v roku 2004 počas oranžovej revolúcie ľudia vyšli do ulíc. Vtedy povedal dôležitú vec, že netreba zabúdať, že na Ukrajine hneď vedľa trónu stojí šibenica. Od Janukovyča som mal veľké očakávania, mal mandát a silnú stranu.

Bol pritom legitímne zvolený za hlavu štátu v roku 2010.
To boli jediné voľby za dlhé roky na Ukrajine, ktoré všetky monitorovacie misie z OBSE, Rady Európy a Európskeho parlamentu uznali za spravodlivé a transparentné. Len potom začal odstavovať kľúčových spojencov, vďaka ktorým sa dostal tam, kde je, a neskôr sa začali konflikty. Keby teraz za ním všetci stáli, mal jednotnú stranu a mal ich podporu, tak by bol úplne inde.

Výnimočný stav je ešte možný?
Je stále v hre.

A zapojenie armády?
Minister obrany Lebedev sa vyjadril, že pokiaľ bude ministrom, tak armáda proti protestom nezasiahne. Jej úlohou je obrana pred vonkajším nepriateľom. Armáda nemá veľmi rada Janukovyča, lebo uprednostňoval políciu. Za posledné tri roky, keď sa financovali silové zložky, išli peniaze najmä na políciu. Na Ukrajine je spolu sedemstotisíc policajtov a armáda má asi dvestotisíc príslušníkov. Špeciálne policajné jednotky, napríklad Berkut, mali šesťtisíc členov a rozhodli sa zvýšiť ich počet na tridsaťtisíc. Na tých sa Janukovyč môže spoľahnúť. Odmena členov Berkutu, ktorí sú v centre Kyjeva, je podľa informácií ukrajinských médií okolo tristo eur za deň. Aj tridsaťtisíc takýchto “žoldákov” je dosť málo na to, aby udržal celú Ukrajinu.

Kto je vlastne Janukovyč, ako sa dostal do politiky?
Janukovyč sa stal politikom po oranžovej revolúcii v roku 2004. Prezident Leonid Kučma mal v parlamente kedysi podporu siedmich strán a jednou z nich bola Strana regiónov Ukrajiny, ktorá mala vtedy 27 poslancov (zo 450). Po oranžovej revolúcii sa Regióny Ukrajiny stali dominantnými predstaviteľmi tých, ktorí boli proti oranžovej revolúcii a najväčšiu podporu získali na východe Ukrajiny. Z Janukovyča urobil politika podnikateľ Rinat Achmetov (najbohatší Ukrajinec). Ľudia z Doneckej oblasti si v roku 1998 povedali, že idú do centrálnej moci, lebo predtým to bola vlastne aliancia Kyjeva a Dnepropetrovska. Za Kučmu siedmi z desiatich predsedov vlád boli z Dnepropetrovska. Ukrajina bola tým špecifická, na rozdiel od Ruska, lebo tam boli veľmi silné a organizované regionálne klany.

Čím sa donecký klan odlišuje?
Bohatí ľudia z Donbasu, vrátane Achmetova, si povedali, že je načase, aby bol Doneck pribratý do veľkej koalície, ktorá vládne Ukrajine. Ale urobili to dosť arogantným spôsobom. Hovoria tomu donecký štýl politiky – dám ti po papuli alebo peniaze, rozhodni sa! Kyjev a Dnepropetrovsk predsa len používali inú politickú kultúru. Keď Naša Ukrajina na čele s Viktorom Juščenkom (prezident Ukrajiny 2005 – 2010) v roku 1999 vyhrala parlamentné voľby, Achmetov kúpil Kučmovi väčšinu v parlamente. Sadzobníky za poslancov boli jasné – 20 tisíc dolárov pri podpise zmluvy a každý mesiac po päťtisíc. Totálne zmenili výsledky volieb a odvtedy sa Kučma dostal do závislosti od doneckých. Janukovyč bol vtedy gubernátorom Doneckej oblasti a v roku 2001 sa stal predsedom vlády.

Kučma po dvoch funkčných obdobiach ako prezident skončil.
Vznikla otázka, kto bude jeho nástupcom v roku 2004. Doneckí tvrdo trvali na tom, že Janukovyč bude prezident, ale keďže ústava dávala obrovské kompetencie prezidentovi, začala kríza a klany sa medzi sebou naťahovali. Dnepropetrovčania a Kyjevčania iniciovali zmenu ústavy na parlamentno-prezidentský typ pre prípad, že by voľby v roku 2004 vyhral Janukovyč. Podľa tejto ústavy prezident mohol blokovať prácu vlády a na tom neskôr skolabovala oranžová revolúcia. Zablokovalo sa vládnutie. Tento typ politického systému nemôže dobre fungovať pokiaľ predseda vlády a prezident neťahajú za jeden povraz.

Prečo ľudia tri mesiace protestujú a nechcú skončiť?
Počas oranžovej revolúcie v roku 2004 chceli len zmenu politikov. Prezidentské voľby vtedy moc falšovala, aby ich nevyhral Janukovyč. Oni ich urobili takým spôsobom, aby nebolo možné zistiť výsledok. Preto sa voľby museli opakovať. Ústava bola taká, že keby aj Janukovyč voľby vyhral, Kyjev a Dnepropetrovsk bude formovať vládu. Bola to pasca, do ktorej sa chytila aj vtedajšia premiérka Julija Tymošenková, ale bola urobená pre Janukovyča, nie pre Juščenka.

Juščenko opakované voľby prezidenta počas oranžovej revolúcie napokon tesne vyhral.
Jediná podmienka Kučmu bola, že v jednom balíku schválili zmenu ústavy na prezidentsko-parlamentný systém. To bolo jediné, čo Kyjevčania a Dnepropetrovčania nechali. Bola to obrovská chyba, že to nechali tak. (Po zvolení Janukovyča za prezidenta v roku 2010 sa opäť posilnili právomoci prezidenta). Hrozím sa predstavy, že sa chcú opäť vrátiť k vtedajšej ústave. Je to cesta do pekla.

Zmenil sa Janukovyč po zvolení za hlavu štátu?
Regióny Ukrajiny pohltili šesť strán a stala sa z nich silná strana, ktorá začala prezentovať záujmy východnej Ukrajiny. Janukovyč po víťazstve v prezidentských voľbách v roku 2010 sa dopustil jednej zásadnej chyby. Začal postupne vytláčať kľúčových partnerov, ktorí boli silní, keď boli pohromade. Janukovyč už nemá podporu ľudí, ktorí z neho spravili politika. Prezidentov syn Alexander Janukovyč za tri roky zbohatol nenormálnym spôsobom. Je druhý najbohatší Ukrajinec po Achmetovovi. Keď sa ocko stal prezident, založil si banku a za tri roky sa dopracoval k aktívam skoro za miliardu dolárov. Nechali ešte na pokoji východ, kde to už bolo rozdelené medzi veľkými, ale preberali stredné a malé podniky v strednej a západnej Ukrajine. Za posledné dva roky odišlo z Ukrajiny 17-tisíc stredných a malých podnikateľov.

Kam odišli?
Keď máte fabriku, ťažko ju prenesiete. Proste odišli z Ukrajiny podnikať inde. Tí, ktorí mohli, vyviezli kapitál, aby mohli podnikať niekde inde, lebo mladý Janukovyč ich “žral”.

Masové protesty v Kyjeve začali, keď Janukovyč odmietol podpísať Asociačnú dohodu a Dohodu o voľnom obchode s Európskou úniou. Môže ešte Ukrajina v blízkej budúcnosti podpísať Asociačnú dohodu s EÚ?
Keby sa táto dohoda realizovala, podľa optimistických odhadov by trvalo minimálne desať rokov, pokiaľ by sa Ukrajina stala súčasťou jednotného európskeho trhu. Napríklad, Nórsko, Island, Švajčiarsko, Lichtenštajnsko nie sú členmi EÚ, ale sú súčasťou jednotného trhu. Podpísanie dohody by pre Ukrajinu malo pozitívny dopad na súdnictvo, vymožiteľnosť práva. Ukrajina by musela prijať naše vlastné pravidlá hry, aj čo sa týka kvality, štandardov tovaru a podobne. Európsky trh by sa pre nich otvoril, znížili by sa colné sadzby na poľnohospodárske komodity, až by sa dostali na nulu. Na našej hranici s Ukrajinou by zostala kontrola, ale obchod by nebol zaťažený tarifnými a vlastne ani netarifnými opatreniami.

Aký význam by to malo pre Slovensko?
Či to bude pätnásť-, dvadsať- alebo tridsať rokov, v závislosti od toho, ako sa Ukrajina vyvinie, je v záujme Slovenska mať takúto dohodu medzi EÚ a Ukrajinou. V prípade, že by Ukrajina bola v rovnakom obchodnom režime ako my a neboli by žiadne colné tarify, náš vzájomný obchod s Ukrajinou by sa podľa odhadov postupne zdvojnásobil až strojnásobil. Obrat nášho obchodu bol vlani okolo jednej miliardy eur. Pomohlo by to hlavne rozvoju východného Slovenska. Nevidím iný väčší ekonomický význam pre Slovensko, ako pomôcť Ukrajine dostať sa do EÚ a tak pomôcť sebe. Keď pomôžeme východnému Slovensku, budeme znižovať regionálne rozdiely. Nevidím už iný priestor v zahraničnej politike na to, aby sme pomohli sami sebe. Pozerajme sa na Ukrajinu z pohľadu našich záujmov. Povedzme si, komu by sme mali pomôcť, ako sa správať, ak chceme, aby sa náš záujem raz naplnil. Ak nám záleží na našej vlastnej krajine. Bohužiaľ, nevidím našich politikov na tribúne Majdanu (Námestie nezávislosti, jedno z hlavných miest protestov v Kyjeve).

Premiéri V4 sa pre Ukrajinu nedávno stretli v Budapešti.
Je to dobré politické posolstvo, ale neutrálne.

Je v poriadku, že zahraniční politici, vrátane EÚ, chodia na Ukrajinu priamo podporovať opozíciu a demonštrantov? Rusi sú zas na strane moci.
A Rusi sa môžu miešať? Ruskí politici tam chodia takisto. My sme vždy pripravení rešpektovať cudzí záujem a nevieme robiť na svojom vlastnom. Prečo my máme brať ohľad na záujmy iných, keď oni neberú ohľad na záujmy naše?

Zhováral sa Martin Benko

© SITA Slovenská tlačová agentúra, prevádzkovateľ spravodajského portálu webnoviny.sk. Všetky práva vyhradené.