Aký bol rok vo funkcii od vášho zvolenia za predsedu Správnej rady ÚPN?
Veľmi náročný. Vstupoval som do úradu, ktorý bol nestabilný. Bol vždy predmetom záujmu rôznych záujmových skupín. Ak sa ma stať ÚPN garantom slobody a demokracie, musí byť apolitický. Musí mať vlastnú autonómiu a nezávislosť.
Do roku 2013 podliehal ústav nejakým tlakom?
V minulosti bol ÚPN kritizovaný najmä pre údajnú glorifikáciu Slovenského štátu. Niektorými historikmi bol ÚPN označovaný za inštitúciu s nekritickým prístupom k hodnoteniu dejín 20. storočia. Ústav bol spájaný s politikárčením a s príklonom k národnej orientácii.
A to sa zmenilo za ten rok?
Určite sa zmenilo to, že už nie sme napádaní za glorifikáciu Slovenského štátu, ako v minulosti. Dnes nám ale vyčítajú, že v ÚPN sú stále niektorí pracovníci, ktorí boli v minulosti členmi KSČ, alebo pracovali na Ústave marxizmu-leninizmu ÚV KSS. To ústavu na dobrom mene nepridáva.
Za rok sa však obsadenie ústavu príliš nezmenilo.
Nie, ale zmenila sa vnútorná kontrola. Sú témy, na ktoré kladieme dôraz a tým sa chceme venovať. Sú tiež témy pre ÚPN okrajové. To znamená, že viac sa zameriavame na témy perzekúcií v období neslobody, či to už bolo v čase 2. svetovej vojny, alebo v období komunizmu. Zároveň chceme vyzdvihovať obete. Tých, ktorí trpeli. Pre obete nacistických aj komunistických zločinov chceme zaistiť istý spoločenský status, uznanie, zviditeľniť ich. ÚPN vznikol hlavne preto, aby reflektovalo obdobie neslobody, najmä komunistické obdobie. Na Slovensku bolo veľa ľudí perzekvovaných. Napr. v období kolektivizácie mnohým sedliakom boli zobrané majetky, polia, lúky. Alebo 50-té roky sú známe politickými procesmi. V roku 1968 Československo obsadili vojská Varšavskej zmluvy. Pre ÚPN je zaujímavou témou obdobie normalizácie. ÚPN sa chce prioritne zaoberať obdobím komunistického režimu, ktorý trval celých 40 rokov. Je to dlhá doba. Existuje veľa tém, či námetov, ktoré by sme mali historicky skúmať a o ktorých by sa mala verejnosť dozvedieť.
Vy hovoríte často o živej pamäti.
Nestačí hovoriť o obetiach doby neslobody iba v úzkej skupine ľudí. Je potrebné systematicky informovať verejnosť o skutkoch, ktoré sa stali. Máme záujem, aby sa o týchto udalostiach dozvedela najmä mladá generácia. To predpokladá zamerať sa na osvetové a vzdelávacie aktivity určené študentom stredných škôl. Osloviť mladú generáciu, ktorá nezažila komunizmus a o týchto skutočnostiach sa dopočula sprostredkovane, od svojich rodičov.
Dá sa aj povedať, že ÚPN sa sústreďoval na prenasledovateľov a mal by otočiť pozornosť aj na prenasledovaných?
Nemôžem povedať, že by sa ÚPN v minulosti zameriaval len na prenasledovateľov. Áno, na základe zákonnej povinnosti ÚPN zverejnil agendu bývalých bezpečnostných zložiek. To ale neznamená, že sme sa zverejnením dokumentov ŠtB zamerali len na prenasledovateľov. Ostali po nich obete. Mnohí majú pocit, že v rovnakých zoznamoch boli zverejnení dôverníci ŠtB, ktorí nemali vedomosť o tom, že spolupracovali s tajnou políciou. Napriek tomu sa ocitli v rovnakých zoznamoch ako agenti, ktorí aktívne spolupracovali s režimom. Iní tvrdia, že sa ocitli v zoznamoch neoprávnene aj ako agenti. Spôsobilo im to morálnu ujmu. Iní sú presvedčení, že takéto zverejnenie im spôsobilo aj materiálnu ujmu a preto žalujú ÚPN. Takže netvrdil by som, že zverejnením zväzkov bývalej ŠtB sme sa zamerali na prenasledovateľov. Ak by tomu tak bolo, bolo by zrejme oveľa viac úspešných podaní na generálnu prokuratúru, čo sa žiaľ nepodarilo.
Generálna prokuratúra má nové vedenie, nepokúšali ste sa rokovať, aby činy spred roka 1989 znovu posúdila?
Určite budeme znovu komunikovať s generálnou prokuratúrou na túto tému a otvárať živú diskusiu vo verejnosti, pretože mnohé zločiny neboli potrestané. Tu vidím možnosť realizácie, pretože generálna prokuratúra z dôvodu premlčania odmietla riešiť 42 podnetov. Údajne skutky, ktoré boli spáchané sú podľa našich právnych predpisov premlčané.
Nepokúsite sa stretnúť s Jaromírom Čižnárom?
Budem sa usilovať navštíviť pána GP, pretože registrujem jeho úprimný záujem objektívne skúmať krivdy, ktoré boli v minulom režime páchané. Predpokladám, že je to cesta.
Zaznela tiež informácia, že bolo by treba zobrať výsluhové dôchodky zamestnancom ŠtB.
Je spravodlivé, zobrať výsluhové dôchodky príslušníkom a kmeňovým zamestnancom ŠtB, ktorí sa podieľali na perzekúciách a darovať ich obetiam. Niektorí tvrdia, že je ťažké určiť, ktorí z príslušníkov ŠtB sa aktívne podieľali na krivdách obyvateľstva a ktorí nie. Dnes na súdoch mnohí z nich sa priznávajú, že fabrikovali falošných agentov iba preto, lebo si chceli finančne prilepšiť. ÚPN je presvedčený, že agentúrne záznamy nie sú vymyslené a sú hodnoverné. Ale ak je pravdou, že niektorí eštebáci svoju prácu vykonávali v rozpore s vtedy platnými predpismi, potom je vecou spravodlivosti, aby dnes za to nepoberali výsluhové dôchodky. V čase hospodárskej krízy je málo prostriedkov, aby sme mohli odškodniť obete totalitných režimov. Preto mám nádej, aby sme v parlamente prijali zákon o odškodnení obetí komunistického režimu z prostriedkov, ktoré boli určené na vyplácanie výsluhových dôchodkov pre príslušníkov ŠtB. Za to, že v minulosti svojvoľne porušovali platné predpisy, dnes by nemali poberať výsluhové dôchodky.
Ondrej Krajňák pochádza z veriacej viacpočetnej rodiny, ktorá žila v skromnejších pomeroch. “Rodičia nás viedli k láske k Bohu a k ľuďom,” spomína. Otec pracoval ako skladník. “Bol veľmi zásadový. Pre jeho kritiku voči komunistickému režimu bol dvakrát súdení a za poburovanie proti republike aj odsúdený. Mal som vtedy iba 4 roky,” povedal Krajňák. Mama sa podľa neho zodpovedne starala o 9 detí. “Naši učitelia poznali otca, že bol politický väzeň, Myslím si, že za to nám v skrytosti fandili,” hovorí Krajňák.
Začiatkom 80-tych rokov do Veľkej Lomnice, odkiaľ Krajňák pochádza, prišli tajne svätení príslušníci rádu Saleziánov, ktorí sa venovali mládeži. Ich cieľom bola predovšetkým duchovná formácia založená na láske k Bohu a k blížnemu. “Potajme organizovali po rodinách stretnutia s úmyslom, aby sme sa polepšili,” hovorí Krajňák.
Súčasný predseda ÚPN miloval Vysoké Tatry, bol v horolezeckom oddiele a s mládežou sa stretával na horách. “Spájala nás láska k prírode, spoločné záujmy a viera v Boha,” uviedol. Okrem toho s malou kamerou rád dokumentoval zaujímavé udalosti. “Doma sme mali 8 mm kameru Admiru. Na amatérekej úrovni som sa naučil nakrúcať a strihať filmy. Neskôr som túto skúsenosť využil vo svojej profesionálnej praxi,” povedal. V roku 1988 na púti v Levoči nakrútil aj dvoch známych príslušníkov ŠtB, ktorí boli maskovaní v dave a ihneď po tom, ako ich nasnímal kamerou, cítili sa dekonšpirovaní a opustili pútne miesto. Niektoré zábery napr. z historickej púte na Velehrad v r. 1985 nedávno odvysielala STV.
V boji za náboženskú slobodu kľúčovú úlohu zohrávala na Slovensku podzemná cirkev. Mala vybudované štruktúry a dosah na široké vrstvy obyvateľstva. Predstavitelia katolíckeho disentu otvorene kritizovali nedemokratické postupy komunistického režimu, najmä porušovanie ľudských práv a obmedzovanie náboženskej slobody. 80-te roky sú známe organizovaním masových mariánských púti: Levoča, Šaštín, Velehrad, Ľutina, Gaboltov. “Od nás z V. Lomnice som pravidelne spoluorganizoval početné mládežnícke púte, ktoré z roka na rok vzbudzovali väčšiu pozornosť ŠtB. V tom čase pod Tatrami sme spoluorganizovali ilegálne stretnutia v rodinách predovšetkým s úmyslom duchovnej obrody. Našim konečným cieľom bol pád totalitného režimu, sloboda vyznania a slobodné voľby,” hovorí Krajňák. Po rodinách, chatách alebo na niektorých farách ilegálne premietali 16 mm filmy. “Okrem toho sme čítali, prepisovali, prechovávali, rozmnožovali a distribuovali nedovolenú náboženskú literaturu. Pod neustálou hrozbou ŠtB sme organizovali púte, zájazdy, ilegálne duchovné cvičenia, rôzne akadémie, divadlá, v dôverných kruhoch kultúrne programy, na Vianoce koledy, Mikulášske večierky, Jasličkové akadémie,” spomína.
Krajňák bol svedkom súdneho procesu saleziána Štefana Javorského, ktorý je na zozname nespravodlivo stíhaných. Napriek chýbajúcim dôkazom bol odsúdený. “Ešte v ten istý večer sme telefonovali do rádia Slobodná Európa, aby sme upozornili medzinárodné spoločenstvá na potláčanie ľudských práv a náboženských slobôd na Slovensku. Javorský do väzenia nenastúpil a dlhé obdobie sa schovával aj u nás doma vo V. Lomnici. Viem, že aj u mnohých ďalších ľudí, ktorým za tento skutok hrozilo väzenie,” zdôraznil Krajňák.
Keďže sa stretával so saleziánmi, uvažoval stať sa jedným z nich. Mali vlastný samizdat, časopis Svetlo, ktorý v jeho začiatkoch celý ilustroval. Spolu s príslušníkmi vtedy ešte tajnej rehole saleziánov organizoval chlapčenské tábory. Koniec osemdesiatych rokov sa niesol v znamení Gorbačovovej perestrojky. Na jednej strane uvoľnenie prichádzalo z Moskvy. “Na strane druhej dodnes nevyšetrené záhadné vraždy nepohodlných kňazov – Coufal, Polák, v PL Popieluško nasvedčovali, že ŠtB sa nehodlá stiahnuť. Spomínané vraždy mali slúžiť pre zastrašovanie iných aktívnych kňazov,” tvrdí predseda ÚPN. Aktivity podzemnej cirkvi vrcholili Sviečkovou manifestáciou v Bratislave.
November 89 prežíval na námestí SNP v Bratislave. “Nenechal som si ujsť spomínané udalosti,” povedal. Po novembri 89 udalosti nabrali rýchly spád. Podzemná cirkev vyšla z ilegality a podmienky, za ktorých sa rozhodol k saleziánom vstúpiť, sa zmenili. “Teológiu som ukončil a rozhodol som sa založiť si rodinu. Nakoľko som sa celé roky zaujímal o ľudské práva a náboženskú slobodu, rozhodol som sa doplniť si svoje vzdelanie. V Lubline som dokončil žurnalistiku a v Ružomberku pedagogické vzdelanie,” povedal.
V tom čase už pracoval v produkčnej spoločnosti, ktorá pre STV vyrábala publicistické relácie pre základné a stredné školy s názvom Samson a Šumy. Autorsky pripravil a režíroval viac ako 70 programov, ktoré STV odvysielala. Keď sa v roku 2003 založil ÚPN, videl v živej debate diskutovať Jána Langoša o potrebe vyrovnávania sa s obdobím neslobody. “Chcel som byť nápomocný a prihlásil som sa do konkurzu o zamestnanie. Uspel som,” uviedol. V ÚPN pracuje už osem rokov. V roku 2004 Jánovi Langošovi po prvý krát predstavil víziu projektu Oral history, ktorý sa zaoberá zaznamenávaním svedeckých výpovedí z obdobia neslobody. V súčasnosti Audiovizuálny archív ÚPN registruje viac ako 400 svedeckých výpovedí a vyše 2 500 audiovizuálnych nosičov. Na verejnosti je Krajňák známy ako autor dokumentárnych filmov Prežili sme Gulag a Sviečková manifestácia. V ÚPN je spoluautorom a vedúcim výroby pätnástich dokumentárnych filmov, ktoré mapujú obdobie neslobody.
© SITA Slovenská tlačová agentúra, prevádzkovateľ spravodajského portálu webnoviny.sk. Všetky práva vyhradené.
